Zdenka Kállayová

Nevzdávala sa sa ničoho.Zoznámili sa krátko po skončení 2. svetovej vojny, pri nakrúcaní filmu Čertova stena. A hoci odvtedy už uplynulo naozaj veľa rokov, ona sama rozhodnutie vydať sa za vtedy začínajúceho fotografa Karola Kállaya nikdy neoľutovala. ,,Ak sa postupne stanete spolupracovníkom človeka ako je on, je šťastím byť účastníkom na celom tvorivom procese.“ Manželovi som vždy pomáhala, radila a on to aj akceptoval. „Hoci Karol cestoval po celom svete a na nedostatok práce sa nikdy nemusel sťažovať, starostlivosť o domácnosť nebola len na mne. Práve preto, že som sama bola manželovým spolupracovníkom. Keď je doma, rád varí aj niekoľkokrát v týždni. Teda, domácnosť bola a je skutočne na nás oboch.“ Aj na otázku, či sa pre starostlivosť o rodinu musela niečoho osobne vzdať, odpovedá Zdenka Kállayová negatívne. „Keď boli naši synovia malí, našťastie sme mali dostatok prostriedkov na to, aby som sa mohla dôsledne venovať v prvom rade ich výchove a vzdelaniu. Neskôr som opäť pracovala ako tlmočníčka francúzštiny a nemčiny a sprevádzala som cudzincov doma i v zahraničí.“ Za veľký klad života s Karolom Kállayom považuje skutočnosť, že takto spoznala ešte väčší okruh ľudí rôznych profesií, ich radosti, problémy a naučila sa aj istej skromnosti, najmä v zmysle mravnom a morálnom. Preto Zdenka Kállayová ani nesúhlasí s názorom, že by bola len manželka úspešného muža. „Ako jeho najbližší spolupracovník som sa zúčastnila na vernisáží jeho výstav v Moskve, Berlíne, Budapešti, vo Washingtone, v Istambule a v ďalších mestách. Takisto som nechýbala pri krstoch jeho kníh doma i v zahraničí.“
Dokáže to manžel aj oceniť? Vraj áno. „No pri veľmi náročnej práci na knihe Slovenské hrady, som si občas pomyslela, že statív od fotoaparátu by si mohol nosiť aj sám. Ale to myslím iba žartom...“ A pokiaľ ide o budúcnosť? „Keďže máme veľa rozpracovaných projektov a veľa plánov, dúfame, že nám Pán Boh dá zdravie na ich realizáciu.“